Osčíky pre boj s vijačkou kukuričnou
Vijačka kukuričná a jej larvy predstavujú v kukurici v Nemecku veľký problém. Má na svedomí vyžrané diery, zlomené rastliny a tiež poškodenie stebiel. Na boj s ňou sú k dispozícii rôzne metódy, ako chemické tak mechanické. Ale existuje aj nový biologický postup. Viac sa dozviete v rozhovore s Theo Leebom.
Vijačka kukuričná sa kvôli klimatickým zmenám šíri aj v Nemecku. Jej húsenice spôsobujú každoročne značné škody na kukurici. Má na svedomí nielen polámané steblá, ale aj narušené zásobovanie rastlín vodou a živinami a prispieva k vytvoreniu miest na vznik bakteriálnych a plesňových ochorení. To vedie k stratám výnosov a k zhoršeniu kvality.
Na boj s vijačkou však existuje efektívny biologický prostriedok: Trichogramma brassicae – cca 1 mm veľká osička. Samičky nakladú svoje vajíčka do vajíčok vijačky a následne sa v nich vyvinú namiesto lariev vijačky nové osičky.
Vijačka kukuričná sa väčšinou šíri náletmi motýľov z minulého roka - podľa regiónu od júna do júla. Samičky kladú vajíčka prednostne na spodnú stranu listov. Asi o jeden až dva týždne neskôr sa z nich vyliahnu larvy a začnú sa šíriť po poli a zavrtávať do rastlín. Počas vegetácie sa potom húsenice prehrýzajú vnútrom stebla zhora nadol. Po zbere sa už väčšinou nachádzajú dole v steble a môžu tak na strnisku dobre prezimovať.
Pre Theo Leeba je dôležité hľadať okrem chemických a mechanických metód na likvidáciu škodcov aj iné alternatívy. Napríklad v Brazílii už prebiehajú výskumy s rôznymi baktériami, ktoré majú za cieľ obmedziť používanie chemických látok. „Spravidla sa vijačka kukuričná ošetruje chemicky insekticídom. Ďalšia veľmi dobrá metóda, ako ho zlikvidovať, je efektívne zničenie stebiel kukurice – nemá tak možnosť prezimovať. Aktuálne sa ale zaoberáme aj metódou s využitím osičiek, čo je biologický postup - a to je v dnešnej dobe stále dôležitejšie. V južnom Nemecku alebo Bavorsku nie je vijačka kukuričná zatiaľ taký problém, ale sú samozrejme regióny a krajiny, ktoré s ňou musia bojovať. Okrem iného na západe a juhu Európy. Napríklad v Maďarsku je pestovanie kukurice veľmi rozšírené a vijačka kukuričná je tu obrovský problém.“
Nasadenie osičiek do zvyškov kukurice
Existujú rôzne spôsoby a prostriedky, ako osičky na kukuričné pole dostať. Najbežnejšou metódou sú malé celulózové guličky, v ktorých sa osičky nachádzajú. Guľôčky majú priemer cca 20 mm. Celulóza sa napr. pôsobením vlhkosti rozpustí a osičky sa dostanú na pole. „Dôležité je, aby sa termín rozmiestnenia naplánoval relatívne presne, aby osičky dokázali larvy vijačky zničiť. Rozhodujúca je doba, kedy začínajú lietať, a doba kladenia vajíčok.“ Ďalší problém, ako vysvetľuje Theo Leeb, je, ako papierové guličky s larvami na pole umiestniť. „Jednou z možností je poslať na pole ľudí, ktorí do kukurice každých desať metrov položia jednu guličku. To je ale strašne náročné. Kto by to robil?! Druhá možnosť je rozprášiť guličky pomocou dronu s nádržou na spodnej strane. Za pomoci GPS môže letieť po naplánovanej trase nad poľom a každých desať metrov zhodiť dole jednu guličku. V južnom Nemecku túto metódu jeden poskytovateľ služieb ponúka už dlho. Avšak aj táto metóda má svoje limity, čo sa týka plošného výkonu, pretože pracovný záber dronu je obmedzený. Navyše počiatočné náklady na plánovanie trasy sú naozaj vysoké a celkovo to potom nie je výhodné.“ Pretože k ošetreniu vijačky dochádza, akonáhle kukurica dosiahne výšku cca dva metre, nie je ani rozmiestnenie guličiek bežným traktorom alternatívou. Objavili sa návrhy pracovať s traktorom špeciálne upraveným pre aplikáciu guličiek s osičkami. Ale ani to nebolo podľa Theo Leeba to pravé.
Rozmiestnenie pomocou postrekovača
Jednou z možností, ktoré sa objavili, však bola aplikácia celulózových guličiek pomocou postrekovača. „V minulom roku za nami prišiel konateľ firmy Biocare, či by sme nemali nejaký iný nápad, ako guličky na pole rozmiestniť. Biocare už s jedným partnerom vyvinul akýsi vrhač guličiek. Ide o nádrž o veľkosti 50 x 50 cm, na spodnej strane ktorej sa nachádza dávkovač, ktorý guličky vrhá pomocou rúrky a stlačeného vzduchu.“
Skúšobne sa teda niekoľko týchto vrhačov pripevnilo na ramená postrekovača Leeb HORSCH. „S niekoľkými vrhačmi na 36-metrových ramenách sme dosiahli lepšie a čistejšie priečne rozmiestnenie a väčšiu výkonnosť. Napadlo nás teda rozprašovať postrekovačom nielen kvapaliny, ale aj pevné látky – v našom prípade to boli guličky s osičkami. Pretože sú veľmi ľahké, nie sú pri aplikácii žiadne problémy s hmotnosťou.“ Dôležité pritom je, aby sa guličky dostali na pole rovnomerne a vo vzore akejsi šachovnice.
„Aktuálne sme vľavo a vpravo na postrekovač umiestnili rozdeľovač vzduchu, ktorý pokrýva 24 metrov, tzn. môžeme efektívne pokryť pracovný záber 48 metrov. Každý z týchto rozdeľovačov má tri výstupy a vrhá guličky na pole. Na optimálnom šachovnicovom rozložení ešte pracujeme. Testujeme ich na poli a aktuálne čakáme na výsledky. Potom uvidíme, akú efektivitu táto metóda má. Samozrejme nečakám, že bude rovnaká ako pri chemických postrekoch, ale podľa môjho názoru je dnes nevyhnutné, aby sme sa zaoberali alternatívami. Pretože kto vie, či v budúcnosti nebudeme musieť urobiť taký alebo iný kompromis. Pokiaľ to bude vyzerať dobre, plánujeme vývoj vlastného dávkovača guličiek. Ten je technicky veľmi dobre uskutočniteľný – podobne ako náš presný dávkovač zŕn.“
