Mokrá jeseň – zlá úroda?
„Od začiatku merania v roku 1881 nebol v Nemecku nikdy zaznamenaný taký vysoký úhrn zrážok počas dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov.“ Túto správu oznámila Nemecká meteorologická služba (DWD) – a to v júni 2024! Mnohí vedúci podnikov pravdepodobne na konci jesene 2024 potvrdia, že sa na tejto poveternostnej situácii nič zásadné nezmenilo.
Externé prieskumy potvrdzujú, že takmer polovica tohtoročných plôch s ozimnými obilninami bola osiata s oneskorením. Aj včasné výsevy však boli väčšinou výrazne ovplyvnené nadmernou vlhkosťou.
Podľa údajov o vlhkosti vrchných vrstiev pôdy zverejnených Nemeckou meteorologickou službou (DWD) bola začiatkom novembra pôda plne nasýtená vodou – s výnimkou severovýchodného Nemecka. Obsah vody v pôde taktiež významne ovplyvňuje jej teplotu. Zatiaľ čo skoro na jar môže teplý dážď prichádzajúci zo západu podporiť rýchlejšie ohrievanie pôdy, na jeseň vedie jej nasýtenie k nižšiemu obsahu vzduchu a tým k pomalšiemu ochladzovaniu.
Viac hmoty v pôde reaguje na teplotné výkyvy počas dňa pomalšie. Pri rovnomernejších teplotách by rastliny teoreticky mali lepšie rásť. Prečo tomu tak ale nie je vždy, pochopíme, keď sa bližšie pozrieme na potrebu kyslíka v pôde. Baktérie a pôdne organizmy všeobecne potrebujú kyslík. Bez neho prechádza pôda do redukčného stavu, čo obmedzuje uvoľňovanie a premenu živín. Tvorba jemných koreňov závisí od obsahu kyslíka v pôde. Pri jeho nedostatku sú korene redukované alebo zahnívajú. Nadbytok CO₂, ktorý vzniká pri koreňovom dýchaní, nemôže unikať a korene poškodzuje. Táto hypoxia potom ovplyvňuje celý hormonálny systém rastliny a mení jej životný cieľ – namiesto „produkcie výnosu“ sa rastlina zameriava na obyčajné „prežitie“.
Vzhľadom na to, že väčšie množstvo hmoty v pôde môže spôsobovať pomalšie zahrievanie na jar, koreňový systém nemusí byť tak vyvinutý a vsakovanie a vysychanie prebiehajú pomalšie, môžeme očakávať určité problémy na začiatku vegetácie. Živiny, ktoré treba mineralizovať (dusík, síra...), vstupujú do vegetačného cyklu neskôr a nemôžu byť absorbované s maximálnou účinnosťou (napríklad fosfor...).
Vplyv jesenného obrábania pôdy
Aby sme mohli rozhodnúť, či a ako sa dá daný stav zmierniť pomocou modifikovaných opatrení, pozrime sa najprv na úlohu spracovania pôdy, ako je popísaná v článku v minulom čísle terraHORSCH (Nostalgia alebo nutnost‘?). Pre včasnú mineralizáciu a rovnomerné uvoľňovanie živín musíme najprv zaistiť, aby sa východiskové látky rozložili. „Z chladničky je možné niečo vybrať len vtedy, ak to bolo do nej predtým vložené.“
Slama a ďalšie organické materiály potrebujú na mikrobiálny rozklad vzduch (kyslík), teplo a vlhkosť (existujú aj ďalšie mechanizmy rozkladu, napr. UV žiarenie, ale tie sú pre nás menej dôležité). Čím hlbšie kopeme do pôdy, tým menej hrubých pórov nájdeme a tým menej kyslíka sa môže podieľať na procese rozkladu. Piesočnatá pôda má obvykle v hlbších vrstvách vďaka hrubším časticiam stále dostatok kyslíka, zatiaľ čo v ílovitých pôdach sa podiel hrubých pórov rýchlo znižuje a pribúda jemných pórov. Ako je vidieť na nasledujúcom obrázku, materiál určený na rozklad by mal byť v závislosti od typu pôdy rovnomerne zapravený, ale nie príliš hlboko. Pri vysokom nasýtení vodou sa tieto zóny posúvajú smerom nahor, pretože kyslík v hrubých póroch je ňou vytláčaný.
Hrubé póry sú dôležité pre infiltračnú schopnosť pôdy. Pri vyšších zrážkach však samotné množstvo hrubých pórov nestačí. Kľúčová je kontinuita týchto pórov, aby väčšie množstvo zrážkovej vody mohlo byť odvádzané do hlbších pôdnych vrstiev. Pokiaľ napríklad v horizonte obrábania chýbajú hrubé póry, čo môže byť spôsobené mazľavosťou pôdy pri jej spracovaní, nastávajú limity. Voda sa hromadí vo vyššie položenom priestore a po poliach nie je dlhý čas možné jazdiť. Najviac je to zrejmé, keď medzi zoraním príliš mokrej plochy a sejbou veľmi prší. Nadmerné množstvo hrubých pórov v horných 20-30 cm sa rýchlo nasýti a neodvádza vodu dostatočne rýchlo do hlbších vrstiev.
V hrubých póroch voda počas suchých období nevzlína. Kapilárne sily sú na to príliš slabé. Až pri dostatočnom spätnom zhutnení pôdy a dosiahnutí malých medzier medzi pórmi sú kapilárne sily dostatočne silné, aby umožnili vzlínanie vody a v nej rozpustených minerálov (napríklad voľného Ca²+, draslíka atď.).
Úloha koľají
Jedným z bodov, ktorému sa nevenuje prílišná pozornosť, je vplyv stôp po kolesách na vsakovanie. Okrem jazdnej stopy voda neprúdi iba vertikálne dole do pôdy. Aj keď na povrchu obvykle nie je erózia v dôsledku zrážok viditeľná, voda tečie aj pri minimálnom sklone smerom k najnižšiemu bodu. Voda, ktorá nie je zadržaná v pôde, sa zhromažďuje buď v najnižšom bode alebo v nepriepustných vrstvách. Stopy po kolesách zhutňujú pôdu pod nimi a bránia rýchlemu a horizontálnemu odtoku vody. Voda v zhutnenej stope sa hromadí vo vrchnej vrstve pôdy a do hlbších vrstiev vsakuje pomalšie. Po väčších dažďových zrážkach je zrejmé, že stopy po kolesách nielenže neprinášajú žiadny výnos, ale aj rastliny okolo nich sa horšie vyvíjajú. Čím väčšie je zaťaženie na nápravy a čím menšia je únosnosť pôdy, tým hlbšie je zhutnenie a tým väčšia je negatívne zasiahnutá plocha.
Pôdu, ktorá je plne nasýtená vodou, nemožno rovnako ako suchú pôdu dostatočne zhutniť, pretože tmeliace zložky na zlepenie jednotlivých častíc pôdy nie sú dostatočne silné. Najlepšie sa pôda obrába a dostatočne zhutňuje, ak je nasýtená vodou približne z 2/3 (poľná vodná kapacita: 60–70 %).
Pokiaľ obrábame príliš vlhkú pôdu, nemôžeme ju dostatočne zhutniť, resp. nemôžeme stlačiť dutiny, pretože hrubé póry sú vyplnené vodou a nie sú elastické. Neskôr potom počas vysychania klesajú jemné častice rozpustené vo vode dole, kde upchávajú vsakovacie kanáliky alebo sa ako betón usadzujú v hlbšej vrstve, ktorá funguje ako filter. Pôda potom vytvára prísušok a zosadá, pretože sa dole vyplavujú aj stabilizačné častice, akým je vápnik. Trpí tak štruktúra pôdy, ktorá v krátkom časovom horizonte môže sama len minimálne regenerovať.
V našich zemepisných šírkach sa nemožno spoliehať na dostatočné pôsobenie mrazu ako prirodzeného mechanizmu regenerácie pôdy. Preto je nutné počítať so zlou pôdnou štruktúrou minimálne do budúceho základného obrobenia pôdy.
Zlá štruktúra pôdy neznamená, že naša pomyselná chladnička sa náhle vyprázdni, ale skôr, že už nebudeme mať prístup ku všetkým jej priehradkám. Rastliny však nemôžu tajne kradnúť z iných priehradok. Je teda nutné ich podľa potreby hnojiť a zabezpečiť, aby dostupné priehradky boli čo najlepšie naplnené. Hnojenie podľa potreby zahŕňa aj prípadné analýzy rastlín, ktoré nám umožnia odhaliť nepresnosti získané z rozboru pôdy. Rozbor pôdy nám totiž v najlepšom prípade poskytuje informáciu o celkovom množstve dostupných zásob v chladničke.
Aké rozloženie pórov chcú korene?
Túto otázku môžeme zodpovedať veľmi komplexne. Prípadne môžeme vyjsť zo základného princípu a z neho odvodiť zvyšok: Koreňom nevyhovujú výrazné zmeny hustoty pôdy! Nemajú rady dutiny ani mazľavé vrstvy. Menšie zóny zhutnenia postupom času narúšajú. Tiež prechod z kyprej vrchnej vrstvy pôdy do pevnejšieho podložia znášajú dobre len vtedy, ak je rovnomerný. Tomu napomáha skyprenie kultivačných horizontov pomocou prispôsobených radličiek. Piesočnatá pôda sa dá oproti ílovitej pôde obrobiť dobre aj širšími radličkami s menším rozstupom. Dutiny, ktoré po sebe zanecháva hlboké spracovanie, je možné obmedziť najmä v hlbších vrstvách iba použitím valca vhodného pre danú lokalitu. Valec obmedzuje tiež vyššie spomínané vyplavovanie jemných častíc do hlbších vrstiev.
Príliš výrazný prechod! Nejedná sa o skutočný problém zhutnenia, ale o problém homogenity.
Ako posledný bod sa zameriame na to, ako by naše kultúrne plodiny mali čo najlepšie prejsť do nadchádzajúcej vegetačnej kľudovej fázy. Tá obvykle začína v období adventu, kedy teplota pôdy trvalo klesne pod 5 °C. Za týchto podmienok sa bunkové delenie kultúrnych plodín výrazne spomaľuje a druhy ako mätonoh a psiarka pri týchto teplotách len málokedy vyklíčia. Skutočné, niekoľko týždňov trvajúce vegetačné kľudové obdobie, sa však v našich zemepisných šírkach skracuje a plodiny s nižšími teplotnými nárokmi, ako je repka, tak majú iba minimálnu prestávku v raste. Aj napriek tomu je pri pravidelných mrazivých nociach nutné zaistiť, aby rastliny dosiahli správne vývojové štádium.
Rastliny repky by mali byť vyvinuté do štádia 10 až 12 listov a vytvoriť nízko položenú ružicu. Žiaduci je tiež kolovitý koreň s priemerom 0,8 až 1 cm.
Vyzimovaním sú ohrozené najmä veľmi slabé porasty, vrátane tých, ktoré sú výrazne prerastené a pri ktorých citlivá vegetačná časť príliš vyčnieva zo zeme.
Tiež pri pšenici je pre odolnosť rastlín kľúčové ich vývojové štádium. Porasty pšenice sú veľmi odolné voči mrazu tesne pred štádiom 3 listov alebo tesne po ňom (prechod od zrna k príjmu živín koreňovou sústavou) a v tomto štádiu je pre nich vstup do zimy najpriaznivejší. To platí aj pre odnožené rastliny, ktoré vďaka svojim zásobám živín majú dobré regeneračné schopnosti. Všeobecne je žiaduce, aby rastliny vytvorili odnože ešte pred zimou, pretože výhony vytvorené na jeseň mávajú spravidla lepšie výnosy a odolnosť ako tie, ktoré sa vytvoria až neskoro na jar.
Vzhľadom na skoršiu fázu vzchádzania je u jačmeňa dosiahnutie určitej minimálnej cieľovej hustoty porastu ešte dôležitejšie a z hľadiska výnosov významnejšie než u pšenice. Aj u neho majú odnože vytvorené na jeseň lepší výnos. Preto je žiaduce, aby sa porast ešte pred zimou dobre vyvinul, pričom odnožovanie by malo dosiahnuť maximálne fázu EC 25. Prerastanie porastov aj v tomto prípade vedie k vyššiemu riziku vyzimovania a k zvýšenému výskytu chorôb. Všeobecne platí, že zdravé rastliny dokážu riziko vyzimovania minimalizovať.
Po dostatočnej fáze otužovania prečkajú repka a ozimná pšenica aj bez snehovej pokrývky teploty od -15 do -20 °C, zatiaľ čo ozimný jačmeň zvládne teploty od -12 do -15 °C.
Pri nedostatku času na včasné založenie porastu platí pravidlo „kvalitná príprava osivového lôžka má prednosť pred termínom siatia“ – až do okamihu, keď ďalší výsev plodiny už nedáva zmysel. Ak neexistujú alternatívy, môže byť riešením siatie plodín bez predchádzajúceho základného spracovania pôdy, aj keď sa dlhodobo na danom stanovisku osvedčila tradičná príprava pôdy. Skúsenosti však dlhodobo ukazujú, že porast založený za nie celkom optimálnych podmienok je lepší ako zle vykonaná príprava pôdy. Pre tento prípad sú ideálne sejacie stroje na siatie do nespracovanej pôdy, ale s presným uložením osiva do požadovanej hĺbky.
Ak bola pôda spracovaná za mokra, je dôležité sledovať tieto plochy a prípadne v nasledujúcich rokoch vykonať nápravné opatrenia. A pri obrábaní pôdy na jar mať na pamäti pomalý tok živín a zlý koreňový systém. To znamená napríklad nielen úpravu počiatočnej aplikácie hnojív (načasovanie, zloženie živín a množstvo), ale aj potenciálne vyššie riziko pri dlhodobom používaní rastových regulátorov pred obdobím sucha.
„Mokrá jeseň – zlá úroda“ nemusí platiť, pokiaľ sa dokážeme prispôsobiť.