Obrábanie pôdy – falošná nostalgia alebo nutnosť?

Zmena klímy predstavuje pre poľnohospodárstvo stále väčšiu výzvu. A v súvislosti s tým sa stále viac spochybňuje systém spočívajúci v intenzívnom spracovaní pôdy a sejbe.

Klimatické zmeny už nie sú čosi skryté a nenápadné, ale sú stále viac vidieť. Zažívame daždivé jari, horúce letá, vlhké jesene a mierne zimy. Vysoký ročný úhrn zrážok však nemusí nutne znamenať dostatok vody pre plodiny. Stredne ťažká pôda síce dokáže zadržať až 180 l/m², ale dobre rastúce obilniny potrebujú aj 4-6 l/m² denne. Novú vodu preto treba dopĺňať najneskôr po troch až štyroch týždňoch, inak rastliny znížia svoj výnos. Môže ísť o dážď, rosu alebo o čerpanie z hlbších vrstiev pôdy.

V suchom období je pre dosiahnutie prijateľného vzchádzania rastlín na poli najdôležitejším mechanizmom kapilarita. Zatiaľ čo pri dažďoch prichádza voda potrebná na klíčenie zhora a zrná môžu klíčiť aj pri plytkom výseve, pri suchej pôde a/alebo pri nedostatku zrážok po výseve musí voda na klíčenie prichádzať z okolitej pôdy, popr. z podložia. Olejnaté, tučné semená v porovnaní so škrobovými semenami vyžadujú kvôli hydrofóbii väčšie množstvo vody. Pokiaľ semená nemajú dostatočné spojenie s okolitou pôdou alebo ak je kapilárny efekt narušený, napr. spracovaním pôdy pod výsevným horizontom, ku klíčeniu nedôjde.
Ale nielen to. Počas suchých období sa pomocou kapilárnych síl dostávajú späť do koreňového priestoru aj mobilné živiny, ako sú vápnik, dusičnany, sírany, bór atď. Pokiaľ je tento transport narušený zhutnením alebo podložím, stagnuje nielen transport vody, ale aj živín. Dobrá štruktúra pôdy preto zaisťuje nielen dobré prekorenenie, ale tiež chráni plodiny pred hladom a smädom v období sucha. Najmä dážďovky vytvárajú svojimi veľkými vertikálnymi chodbičkami skutočné drenážne systémy; potravu totiž prednostne nachádzajú na povrchu pôdy a vťahujú ju do hlbšie položených chodbičiek.
Hneď ako prídu očakávané zrážky, musíte za všetkých okolností zaistiť, aby cenná voda zostala na poliach. Erózia a podmáčanie budú nižšie pri dobrom pokrytí pôdy/mulči. Dôležitú úlohu pri zadržiavaní vody zohráva tiež dobrá infiltračná schopnosť. Tá je stabilná v nedotknutých pôdach bez narušených a zhutnených zón a rozvíja sa v hlbších vrstvách tým lepšie, čím dlhšie sa s pôdou nehýbalo a čím dlhšie sa mohla z veľkej časti prirodzene vyvíjať vďaka živým štruktúram (prekoreneniu) a biologickej aktivite.

Úloha obrábania pôdy

V určitých situáciách je spracovanie pôdy nevyhnutné na udržanie prijateľne vysokých výnosov. Napríklad ak po zbere zostalo na poli mnoho vyjazdených stôp alebo pri problémoch so zle rozloženou slamou/organickým materiálom a následne zlým uložením osiva a vyšším výskytom patogénov.
Obmedzené spracovanie pôdy tiež zvyšuje tlak zo strany myší a slimákov. Čím miernejšia je klíma a čím menej zrážok v zime spadne, tým explozívnejšie môže byť rozmnožovanie, a tým aj škody. V boji proti tomu máme na výber medzi spracovaním pôdy a chemickými prostriedkami. Rovnaké rozhodnutie treba urobiť, keď je potrebné zlikvidovať buriny/trávy, ktoré je ťažké alebo nemožné regulovať. Zvyšujúca sa rezistencia a znižujúce sa množstvo účinných látok tento problém ešte zhoršujú.
Nakypriť treba aj piesočné pôdy, ktoré majú tendenciu k utužovaniu. Prirodzené kyprenie pomocou koreňov plodín a medziplodín obvykle nie je dostatočné vzhľadom na nižší výnosový potenciál týchto lokalít.
Úlohou medziplodín pri obmedzenom spracovaní pôdy (vo všetkých lokalitách) je spravidla stabilizovať pôdu v období medzi plodinami. Pokiaľ sú časové a priestorové medzery bez vegetácie príliš veľké, klesá výnos nasledujúcej plodiny.
Ale aj dobré medziplodiny môžu viesť k zníženiu výnosu nasledujúcej plodiny. V oblastiach s nízkym množstvom zimných zrážok a častým suchom na začiatku leta uberá prezimujúca medziplodina príliš veľa vody. Tu treba starostlivo sledovať potrebu vody medziplodiny. Rovnaký problém nastáva, ak sa pôda pred výsevom plodiny hlbšie spracuje, napríklad pri opatreniach na regeneráciu pôdy. Ak sa obrábaním napríklad naruší ornica, je to pozitívne, pretože rastliny majú potom prístup k väčšiemu využiteľnému objemu pôdy. Hĺbku spracovania pôdy pritom určuje hĺbka zhutnenej vrstvy.

Ďalším cieľom spracovania je premiešať organický materiál v pôde tak, aby sa podporil mikrobakteriálny rozklad. Hĺbka spracovania pritom závisí od aktivity pôdy. Pôda priepustná pre vzduch dokáže premeniť aj slamu vmiešanú do hlbších vrstiev, zatiaľ čo ťažké, ílovité pôdy slamu alebo organický materiál skôr konzervujú, než premieňajú, a to kvôli redukčným podmienkam panujúcim v tejto hĺbke (chýba kyslík). Pre rovnomernú mikrobiálnu premenu sa odporúča hĺbka zapravenia 2 cm na tonu slamy a hektár. Na ťažkých pôdach a v kontinentálnom podnebí je však možné odporučiť aj trochu plytšie spracovanie. Všeobecne platí, že čím rovnomernejšie je zapravenie, tým rovnomernejší je tok živín.
Pri plánovaní spracovania pôdy by sme si však mali tiež uvedomiť, ako bolo uvedené vyššie, že každý zásah do pôdy nás stojí vodu. Pri hlbokom spracovaní pôdy a veľmi slabom utužení bez mulčovania to môže byť až 40 l/m². Kritické sú aj rozrušujúce vrstvy vzniknuté nesprávnym spracovaním pôdy. Napríklad pri hĺbke orby 30 cm sa potenciál využitia vody rýchlo zníži z 180 mm/m² na 40 mm/m² skutočnej zásoby vody. Bežné plodiny s hlbokým korením v hĺbke 1,5 až 2 m – za predpokladu, že to pôdny typ umožňuje – potom už nemôžu svojimi koreňmi naplno využiť skutočne využiteľnú časť.
Okrem toho spracovanie pôdy narúša kapilárny efekt, ktorý je v období sucha zásadný. Je teda potrebné sa zamerať na optimálne uloženie pri sejbe a opätovné utuženie pri spracovaní. Prepojenie s pôdnymi kapilárami sa dosiahne pomocou jemne rozdrobenej pôdy v osivovom lôžku, nastavením tlaku uzatváracích koliesok na sejacom stroji a/alebo valcom po siatí.

Časovo posunuté metódy sú vhodné, pokiaľ je vyžadovaná variabilita. V tomto prípade sú základné spracovanie pôdy a vytvorenie zásoby hnojív časovo oddelené od sejby. Na siatie sa potom často používajú klasické sejacie stroje s len minimálnymi zásahmi do pôdy. Na problematických stanovištiach so psiarkou možno tlak znížiť dodatočným plytkým spracovaním. Toto časové oddelenie má tiež tú výhodu, že sa pôda môže počas dlhšej doby medzi spracovaním a siatím uľahnúť, resp. prirodzene utužiť a kapilarita sa vytvorí aj pri neskorom siatí v suchých podmienkach. Náradia namontované na sejacom stroji vpredu by však potom mali byť vedené maximálne do hĺbky výsevu.

Pätky podľa metódy sejby

Ktoré náradie je optimálne pre rôzne podmienky a lokality?
Všeobecne platí, že kompaktná, utužená pôda kladie vyššie nároky na sejaciu techniku. Ľahké tvary pätiek skvele fungujú za rotačnými bránami, nemajú ale hmotnosť potrebnú pre bezobové obrábanie. Ťažké sejacie telesá, obvykle s väčším rozstupom riadkov a možnosťou vyvíjať veľký tlak na pätku po jednotlivých sekciách, umiestňujú semená do rovnakej hĺbky siatia aj za meniacich sa podmienok. Pätky najlepšie fungujú s malým množstvom na krátko narezaného organického materiálu. Kamene sú odsúvané bokom a kapilárne prepojenie je dosiahnuté aj v ťažkých pôdach.
Diskové pätky sa lepšie prispôsobujú nerovnému terénu, spoľahlivo prerezávajú veľké množstvo organickej hmoty a menej presúvajú zeminu; nevýhodné sú v prípade výskytu kameňov a tiež za nepriaznivých podmienok, kedy bez predradených čistiacich hviezdic niekedy zápasia s upchávaním.

Vzhľadom na to, že diskové pätky v extrémne suchých podmienkach na ťažkých pôdach a pri hlbokom uložení osiva kvôli nedostatku jemnej zeminy dokážu uzavrieť výsevnú brázdu iba pri správnom nastavení stroja, je aj v klasických bezorbových oblastiach stále obľúbenejší predsejbový prejazd s veľmi plytkým spracovaním pôdy. Tu často stačí jeden rýchly prejazd s nožovým valcom alebo na veľmi plytko nastavenými tanierovým podmietačom; v nenarušenom strnisku sa tak dosiahne vysúšací komínový efekt, pole sa mierne urovná a nakoniec na ňom zostane dostatok jemnej zeminy na uzavretie výsevnej brázdy.