HORSCH Live
V decembri 2022 bolo spustené tretie kolo prezentácií HORSCH Live. Tentoraz sa však séria podujatí neobmedzila na jeden týždeň, ale poskytla odborné prezentácie rôznych rečníkov až do polovice februára 2023. Hlavná pozornosť bola zameraná na pôdu a rastliny ako celok. V tomto článku sa pozrieme na prednášky o medziplodinách, listovom hnojení a vápnení.
Medziplodiny
Christoph Amslinger, poradca pre pestovanie plodín spoločnosti Hanse Agro GmbH, vo svojej prednáške HORSCH Live „Meziplodiny – úspešné pestovanie s ohľadom na hospodárenie so živinami a vodou" (prednáška z 5. 12. 2022) vysvetľuje, že medziplodiny neznamenajú len ekologizáciu a pre úspech medziplodín je rozhodujúce správne pestovanie a začlenenie do osevného postupu.
Ciele rastlinnej výroby
Agronomickým cieľom pestovania medziplodín je zlepšiť úrodnosť pôdy. Aby v pôde bola potrava pre makro a mikroorganizmy, snaží sa získať väčší objem pórov, ale aj lepšiu infiltráciu a vniesť organickú hmotu. Transformácia živín taktiež zlepšuje ochranu podzemných vôd a účinnosť živín.
Dôležitú úlohu zohráva aj protierózna ochrana. „Pôda je kapitálom poľnohospodára,“ hovorí Amslinger, a preto sa pri pestovaní medziplodín snaží obmedziť eróziu pôdy spôsobenú vetrom a vodou. Na zabránenie výskytu tráv a burín sa využíva zatienenie a konkurencia medziplodín, ale aj vylučovanie koreňových exudátov. K tvorbe humusu, čo je ďalší cieľ medziplodín, sa do pôdy pridáva nadzemná aj podzemná rastlinná hmota. „Nakoľko sa potom zapracuje alebo do akej vrstvy humusu sa dostane, to v podstate závisí od pomeru C/N.“ Pre boj s háďatkami sú dôležité aj fytosanitárne aspekty.
Založenie
Pri zakladaní medziplodín vyvstáva pre mnohých otázka, ako určiť dobu sejby. Podľa Amslingera hrá na jednej strane úlohu zber predchádzajúcej plodiny. „Je napríklad rozdiel, či mám obilniny na senáž, ktoré sa obvykle zberajú na začiatku júla, alebo či sa jedná o neskorú pšenicu, kde sme potom v severnom Nemecku niekedy v auguste.“ Rozhodujúci je však aj výber komponentov medziplodiny, charakteristika stanovišťa a cieľ využitia medziplodiny. Treba si položiť otázku, čo chceme dosiahnuť – či iba malú pokrývku pôdy, aby sa znížila erózia, alebo či sa snažíme vytvoriť veľký porast biomasy, ktorý buď slúži na tvorbu humusu v pôde, alebo sa využíva ako narezaná slama.
Na založenie medziplodiny je možné použiť rôzne metódy siatia. Jednou z nich je siatie za pomoci pluhu, ktoré ponúka možnosť mulčovania a priameho siatia nasledujúcej plodiny i vytvorenie homogénneho porastu medziplodiny. Zároveň umožňuje využiť vodu z hlbších vrstiev pôdy. „Nevýhodou je, že nie je čas na zapracovanie pozberových zvyškov..., a tak vzniká slamená pokrývka. Tiež hrozí vyššie riziko erózie.“ Rovnako riziko vysychania je vyššie.
Ďalšou možnosťou je siatie do mulča. Tu je možné zapraviť organické hnojivo, odstrániť zhutnenie a využiť slamený mulč ako protierózne opatrenie. Pri tejto metóde je potrebné počítať s časom na bezpečné vzídenie výdrvu.
Pri priamom siatí sa seje priamo do strniska po zbere predchádzajúcej plodiny. „Tým medziplodina získava časový náskok pred výdrvom alebo pred semenami burín. Navyše je to metóda, ktorá výrazne šetrí vodu. To je argument najmä pre veľmi suché roky, akým bol aj 2022. A stojace strnisko predstavuje aj veľmi dobrú protieróznu ochranu.“ Nevýhody tejto metódy vidí Amslinger v potrebe špeciálnej techniky, ktorá je pre optimálne vzídenie na poli nevyhnutná.
Vplyv na vodnú bilanciu
Potreba vody pri klíčení závisí od veľkosti semien, šupiek, obalu semien a tiež od zloženia semien. „Čím vyššia je potreba vody pre klíčenie, tým vyššie sú nároky na osivové lôžko.“ Napríklad reďkev olejná má na klíčenie nižšie nároky na vodu, a preto osivové lôžko môže byť horšie. Bôb potrebuje na klíčenie veľa vody a tomu zodpovedajú aj vysoké nároky na osivové lôžko.
Často sa tvrdí, že medziplodiny odoberajú vodu, ktorá neskôr chýba inde. Štúdia z Rakúska ukazuje, že najmä v suchých rokoch (2004) sú straty vody vyššie na úhoroch ako v medziplodinách. „Okrem toho medziplodiny vytvárajú z hľadiska spotreby vody biomasu veľmi efektívne. Na jeseň najprv vodu spotrebujú a v porovnaní s úhorom obsah vody v pôde výrazne klesá. Ale už v decembri/januári sa to začína obracať a pod medziplodinami je stále viac vody. Súvisí to s vyššou schopnosťou prenikania vody, ktorá umožňuje cez zimu dobre dopĺňať jej zásoby v pôde. Vrstva mulča zabraňuje neproduktívnemu odparovaniu na jar.“
Hospodárenie so živinami
Pokiaľ ide o živiny, často vyvstáva otázka, či medziplodinu hnojiť, alebo nie. „Snažili sme sa to klasifikovať na základe rôznych scenárov alebo spôsobov výsevu.“ Pri sejbe s pluhom alebo pri odstraňovaní slamy často netreba hnojiť. Ak slama zostane na pozemku, môže byť potrebné prihnojenie v rámci zákonných limitov 30 až 60 kg N/ha.
V prípade sejby do mulča sa zvažovali dva scenáre v závislosti od stavu strniska. V prvom prípade bolo v čase obrobenia strniska sucho alebo bolo strnisko ešte nedotknuté. „Ak sa slama odviezla preč, nedá sa očakávať žiadna ďalšia potreba dusíka. Ak slama zostala na poli, potreba dusíka pri medziplodine a potreba dusíka na tlenie slamy sa kumulujú a odporúča sa vyrovnávacia dávka dusíka na slamu.“ V druhom scenári bolo v čase obrábania strniska mokro. Hnitie teda začalo skôr a dynamika N v pôde bola rovnomernejšia, čo znamenalo, že pri medziplodine nebol extrémny nedostatok dusíka. Preto v tomto prípade nebolo potrebné dodatočné hnojenie, hovorí Amslinger. V systéme priameho siatia leží slama na povrchu, ale pretože pôda nie je spracovaná, je tu aj menší potenciál mineralizácie a je potrebné sledovať obsah dusíka v pôde. „Ak vysoko prevyšuje 50 kg, nepotrebujeme hnojivo. Pokiaľ je výrazne pod touto hodnotou, mala by byť v danom rámci aplikovaná vyrovnávacia dávka.“
Vplyv na výnos následnej plodiny
„V rokoch s vysokými výnosmi a bez extrémneho počasia dosiahla predovšetkým cukrová repa na úhoroch (bez medziplodín) lepšie výnosy. Čím vyšší bol výnosový potenciál, tým výraznejšie obstáli výnosy cukrovej repy v optimálnych podmienkach na úhoroch v porovnaní s medziplodinami. Pri ostatných jarinách, ako je kukurica alebo jarné obilniny, nepozorujeme žiadne významné rozdiely.“ Celkovo sa preukázalo, že v rokoch so stresovými faktormi boli spoľahlivo dosiahnuté vyššie výnosy s medziplodinami ako bez medziplodín.
Podľa spoločnosti Amslinger je zrejmé, že zmena klímy bude v budúcnosti vyžadovať stabilné systémy pestovania plodín. Aby k tomu medziplodiny mohli prispieť, musí sa ich založenie podariť. Osobitnú pozornosť je potrebné venovať správnym osevným systémom, aby bola zaistená vodná bilancia a s ňou súvisiace spoľahlivé vzídenie medziplodiny na poli. Aj v oblasti živín by mala byť medziplodina starostlivo sledovaná, aby s ňou zostali v systéme živiny a aby ich bolo možné pri správnom hospodárení v správny čas poskytnúť nasledujúcej plodine. Medziplodiny nevedú vždy k vyšším výnosom následného zberu cukrovej repy, ale môžu významne prispieť ku klimaticky citlivému a stabilnému systému pestovania. Medziplodiny tak môžu byť stavebným kameňom ekonomicky zaujímavého a výnosovo stabilného striedania plodín. „Medziplodiny sú súčasťou riešenia, nie problémom.“
Výpočet
Max Schmidt pracuje ako nezávislý špecialista na vápnenie a pôdu. Je tiež lektorom na HSWT v Triesdorfe a prednáša na DLG Academy. Vo svojej prednáške HORSCH Live „Úprava vápnenia – prvý krok pre istotu výnosu“ (prednáška z 12. decembra 2022) hovorí o úlohe, ktorú hrá vápno vo funkčnosti a stabilite pôdy a s tým súvisiacim výnosovým efektom v poľnohospodárstve.
Podľa Schmidta je dôležitou otázkou, čo rastlina od pôdy potrebuje. Dôležité sú najmä štyri faktory, a to dostatok koreňového priestoru, vody a živín a taktiež kyslík na dýchanie koreňov. „Súhrnne povedané, rastlina potrebuje pôdu, v ktorej môže dobre zakoreniť, s vyváženou bilanciou vody, živín a vzduchu.“
„Prevažne mladé pôdy, ktoré vznikli po poslednej dobe ľadovej, obsahujú veľmi veľa cenných minerálov, ako je kremeň, ale aj primárne a sekundárne silikáty, ako je sľuda, živce a ílové minerály, ktoré majú dôležitú funkciu pri ukladaní živín,“ vysvetľuje Schmidt. V Nemecku prevažujú minerálne pôdy, ktoré sa skladajú prevažne z minerálnych zložiek piesku, bahna a ílu a tiež z humusu, ktorý obsahuje okrem iného uhlík a dusík. Obsah humusu v našich pôdach sa obvykle pohybuje medzi 1 a 4 %. Dôležité sú aj tzv. koloidy. Ide o ílové minerály a humusové látky, ktoré sú menšie ako 0,002 mm a majú v pôde podiel 5 až 50 %. Koloidy sú záporne nabité a môžu preto zameniteľne uchovávať základné katióny.
Čo však tvorí optimálnu pôdu? Podľa Schmidta sú našimi najlepšími pôdami pararendziny tvorené sprašmi, ktoré majú obsah vápnika asi 20 – 30 %. Spraš je vápnitý jemný pôdny materiál, ktorý vznikol z horninového materiálu rozdrveného ľadovcom. „Tieto pôdy sú bohaté na bázy a živiny, sú hlboké a majú optimálne prúdenie vzduchu a vody.“ Skladajú sa približne z 50–55 % pevných látok a 45–50 % objemu pórov. Tieto póry sú pre funkčnosť pôdy veľmi dôležité, pretože odvádzajú vodu, sprístupňujú ju rastlinám a prevzdušňujú pôdu.
Pokiaľ z pôdy zmizne vápnik, dochádza k rýchlemu okysľovaniu pôdy. To má negatívne dôsledky, ako je vytláčanie ílu. To znamená, že pri hodnotách pH nižších ako 6,8 sa ílové minerály v pôde stávajú nestabilnými, sú potom spolu s presakujúcou vodou vytláčané do hlbších vrstiev a pôda začína ustupovať. Posun ílu môže viesť k zhutneniu podložia a následnému podmáčaniu lokality. To spôsobuje znehodnocovanie pôdy a následne tvorbu horších foriem humusu, ako je humus zatuchnutý a surový, z ktorých niektoré sú hydrofóbne, tj odpudzujú vodu. „Keď je pôda viac či menej v procese sebadeštrukcie, dochádza aj k deštrukcii ílových minerálov. A to práve vedie k tomu, že potom vznikajú úplne iné pôdne vzorce.“ Podľa Schmidta teda dochádza k degradácii pôdy.
„Všetky tieto procesy v podstate súvisia s odvápňovaním pôd a súvisiacimi procesmi okysľovania. Tieto procesy okysľovania prebiehajú rýchlejšie na ľahkých pôdach ako na ťažkých, pretože ťažké pôdy majú vyrovnanejšie zásoby. Tieto procesy sú však aj úplne prirodzené a prebiehajú bez zásahu človeka. Zásaditosť pôdy je ovplyvnená hnojením. Vysoké dávky hnojív dusičnanov alebo chloridov majú za následok prehnojenie pôdy, alebo pri použití draslíka ako hnojiva dochádza k vyplavovaniu aniónov v pôde, pretože ich nemožno viazať.
Pokiaľ sú zásoby alebo humus znehodnotené alebo vyplavené, na rastlinách sa rýchlo objavia príznaky nedostatku, a tým aj poškodenie výhonkov alebo koreňov. „V kyslej pôde nemôže rastlina vytvoriť koreňovú hmotu a trpí nedostatkom vápnika. Vápnik je základnou živinou na tvorbu jemných koreňov, výhonkov a odnoží.“ Pokiaľ sa pH príliš odchyľuje od optimálneho stavu, je dostupnosť živín pre rastlinu v stresových podmienkach obmedzená.
Rastliny môžu tiež prijímať dostupné toxické prvky. Hodnota pH je jedným z hlavných parametrov, ktoré treba brať do úvahy pre bezpečný výnos.
Pokiaľ ide o zásobovanie vápnom, je situácia v Nemecku znepokojujúca.
Čo treba optimalizovať, aby sme získali pôdy so spoľahlivými výnosmi? Je potrebné prijať opatrenia na zlepšenie zásobovania vápnom. Okrem toho je potrebné vytvoriť zásoby, najmä dvojmocných katiónov, aby sa zachovala štruktúra pôdy a jej stabilita. Platí zásada: „Pre udržateľné využívanie pôdy vo vlhkom podnebí je nevyhnutné optimálne zásobovanie vápnom.“ Vápno sa musí dodávať v dostatočnom množstve.
Na otázku jedného z prítomných, či má zmysel reagovať na intenzívny dážď vápnením, a to aj krátkodobo, odpovedal Schmidt kladne. U niektorých plodín by to určite malo zmysel. Bolo však tiež preukázané, že znížením extrémnej aplikácie draselných hnojív sa pôdy na niektorých lokalitách stali stabilnejšími. V prípade repky to určite môže pomôcť optimalizovať prostredie a stabilizovať pôdu, aby sa krátkodobo dostali pod kontrolu problémy so zamokrením.
Štúdie o stave pôdy v Nemecku ukazujú, ako rozsiahle oblasti krajiny potrebujú ozdravné vápnenie. „Musíme to jednoducho prehodnotiť. Vyhodnotenia vápnenia z Bavorska ukazujú, že poľnohospodári investujú do vápnenia v priemere menej ako 25,00 eur ročne. [...] Samotný humus nestačí a obohatenie pôdy humusom je možné iba vtedy, ak sú v pôde primerané podmienky na vápnenie. Len tak je možné dosiahnuť stabilný humus v pôde. Musíme teda podporovať oboje. Potrebujeme humus a potrebujeme vápnik, aby v pôde došlo k agregácii. A na to potrebujeme optimalizovať základné nasýtenie pôdy. To je opatrenie, ktoré je cenovo dostupné a veľmi hospodárne.“
Listové hnojenie
Henning Jaworski (vedúci oddelenia technického manažmentu spoločnosti Lebosol Dünger GmbH) sa vo svojej prednáške „Listové hnojenie" (prednáška z 30. 1. 2023) zaoberá otázkou, aký prínos môže mať vzhľadom k vyskytujúcim sa extrémom počasia a kam je možné v tejto oblasti zaradiť prvok kremík.
Rastliny a extrémy počasia existovali vždy. Počas miliónov rokov sa rastliny naučili prispôsobovať sa extrémom počasia, aby si zachovali a rozvíjali svoj druh. V súvislosti so zmenou klímy sú plodiny poškodzované extrémnymi teplotami v kombinácii so suchom alebo nepredvídanými mrazmi, ale aj radiáciou, t. j. spálením rastlín slnkom. Podľa Jaworského možno pozorovať, že zimy sú stále daždivejšie a výrazne vlhšie. „Pre plodiny to znamená, že sa na jar môžu oneskoriť, pretože pôda je príliš mokrá a v dôsledku toho sa pomalšie zahrieva.“ Ďalším pozorovateľným trendom sú častejšie a dlhšie trvajúce vlny horúčav v lete. Výrazné sucho má za následok obmedzenie dostupnosti živín pre rastliny. Prudký nárast teplôt taktiež urýchľuje rast rastlín, čo má za následok posun a výrazné skrátenie vývojových fáz. Časové rozpätie pre dostatočne dobrý vývoj koreňov sa výrazne skracuje. V takejto situácii môže rastlina s nedostatočne vyvinutými koreňmi prijímať prostredníctvom pôdy iba obmedzené množstvo živín. Vtedy musí byť rastlina zásobovaná potrebnými živinami prostredníctvom listov.
Zásobovanie rastlín živinami
Dobrý prísun fosfátov do rastlín je zásadný pre dobrý vývoj koreňov. Fosfor dodáva energiu pre rast koreňov a podporuje tvorbu nových koreňov, čo uľahčuje využitie zásob vody a živín v pôde. „Po vlhkej zime, chladnej jari a pomalom následnom otepľovaní pôdy je prvým opatrením listové hnojenie fosforom a aminokyselinami, ktoré je potrebné pri začatí vegetácie vykonať.“
Týmto spôsobom je možné zabezpečiť základné zásobenie rastlín a podporiť vývoj ich koreňov, aby tak mali prístup k vode a živinám aj v ťažkých obdobiach.
Ďalším prvkom na reguláciu sucha v rastlinách je draslík, vysvetľuje Jaworski. „Draslík je prvok, ktorý udržuje turgor (vnútorný tlak v bunke), čo spôsobuje zníženie transpiračného koeficientu alebo neproduktívnej spotreby vody.“ Vďaka tomu sa rastlina lepšie vyrovnáva so suchom. Pokusy ukázali, že rastliny potrebujú stály prísun draslíka počas celej sezóny. Vďaka tomu rastliny lepšie odolávajú veľkým stresovým situáciám.
Bór však zohráva tiež dôležitú úlohu vo vodnej bilancii rastlín a vo vývoji koreňov. Zistilo sa, že rastliny zásobené dostatočným množstvom bóru vykazujú lepšiu absorpciu draslíka. Napríklad obilniny nepotrebujú príliš veľa bóru: „Potreba je asi 50 – 150 g na dosiahnutie cieľového výnosu 8 až 9 ton pšenice.“ Aplikácia celkom 130 g bóru do zrna v roku 2022 viedla v pokuse k dodatočnému výnosu asi 7 metrických centov. Tretím prvkom, pri ktorom bola preukázaná rola pri regulácii vodnej bilancie rastlín, je mangán. Rastliny, ktoré sú dobre zásobené mangánom, majú tiež nižšiu spotrebu vody ako rastliny s nedostatkom mangánu.
Radiačný stres
Druhá časť prednášky je venovaná nielen stresu rastlín spôsobenému teplom a suchom, ale aj abiotickému radiačnému stresu. Tu sú citlivé plodiny poškodené slnečným žiarením, rastlina sa takpovediac spáli. Rastliny na toto nadmerné energetické žiarenie reagujú tým, že produkujú príliš veľa radikálových produktov kyslíka. Ide napríklad o peroxid vodíka a/alebo ozón. Pretože sa ich produkuje viac, než sa ich odbúrava, dochádza k zničeniu buniek.
Tu sa musíme zamerať na to, ako sa môžeme vyhnúť oxidačnému stresu, zdôrazňuje Jaworski. Antioxidanty (lapače radikálov) chránia rastliny pred radiačným stresom okrem iného tým, že odovzdávajú jeden zo svojich elektrónov voľným radikálom. Týmto spôsobom zostáva rastlinná bunka chránená. V tomto procese hrá opäť úlohu prvok mangán, rovnako ako napríklad zinok, pretože ten takpovediac detoxikuje kyslíkové radikály. Tretiu možnosť ochrany ponúkajú aminokyseliny, z ktorých sa vytvárajú estery kyseliny sinapovej, ktoré potom v rastline vytvárajú ochranu, ktorá neprepúšťa slnečné žiarenie tak silno.
Kremík
Kremík nie je základnou živinou, a preto sa nepovažuje za rastlinnú živinu, ale za užitočný prvok. Nie je však považovaný za biostimulant. To prirodzene vyvoláva otázku, kam patrí, čo sa dá s týmto prvkom robiť, a predovšetkým čo dokáže. Kremík spevňuje pletivo a posilňuje bunkové steny rastlín. Pomáha tiež rastline regulovať vodnú bilanciu a posilňuje aj tvorbu cukrov, a tým zvyšuje aktivitu koreňov. Vďaka tomu je rastlina odolnejšia voči plesňovým chorobám a menej atraktívna pre hmyz. Pri niektorých plodinách, ako je šalát, to tiež zvyšuje prepravnú a skladovaciu kapacitu. „Kremík podporuje vstrebávanie fosforu, draslíka a vápnika. Tým tiež dochádza k vyváženiu týchto prvkov, t. j. žiadny prvok nie je prijímaný v príliš veľkom množstve.“
Ak sa kremík podáva ako listové hnojivo, je rozhodujúce zloženie, pretože iba stabilizovaná kyselina ortokremičitá môže byť absorbovaná listom.
Jaworski dospel k záveru, že rastliny sú nevyhnutne vystavené stresovým fázam, ako je chlad, teplo, sucho alebo žiarenie. Napriek tomu, že je každý rok iný, rastliny by mali byť včasnou, cielenou a opakovanou aplikáciou listových hnojív uvedené do vyváženého a dobrého výživného stavu, aby prípadné stresové fázy prežili čo najlepšie. Dávkovanie závisí predovšetkým na potrebách plodiny, vlastnostiach pôdy (napr. hodnota pH, obsah živín, schopnosť zadržiavať vodu atď.) a na takých veciach, ako je citlivosť plodiny na nedostatok živín. Aby boli rastliny schopné mimoriadneho výkonu, pokiaľ ide o ich schopnosť prispôsobiť sa širokému spektru stresových faktorov, je potrebné byť pripravený hnojiť aj nad rámec potrieb.